OROL ZÁCHRANCA

Nepriateľ vo veľkej presile napadol mesto. Vychádzajúce slnce sa s blyskotom odrážalo od kovových šišakov vojska, takže to vyzeralo, akoby mesto obkľúčili slnečné voje. Pohľad na to mnohonásobné mihotanie vzbudzoval v srdciach obrancov podivnú úzkosť. Je to azda znamenie, že i slnce je na strane nepriateľov? Kto im poradil, aby zaútočili práve na Rybársku bránu, najslabšiu zo všetkých mestských brán, keďže sa za jej hlavnú ochranu pokladal Dunaj? Neďaleko brány, na juh od mestských hradieb, obklopený dunajskou vodou, stál ostrov s mohutnou skalou. Tam sa v kamenných rozsadlinách opevnili obrancovia. Z kuší, prakov, arkebúz a hákovníc ostreľovali nepriateľa a z posledných síl mu prekážali postupovať k bráne.

Medzi obrancami bol aj rybár Kliment Urban. Nepriateľ útočil divo a úporne. Mohutnými strojmi metal na obrancov ťažké kamene.

Fundží v povetrí obrovský balvan. Dopadol na ostrov s takou náramnou silou, že sa skala s temným rachotom pukla a z útrob jej vytryskla voda. Mohutný stĺp vody zalieva obrancov, oslepuje a ohlušuje ich, takže nemôžu ani útočiť, ani sa brániť.

„To je náš koniec!“ kričia zúfalo. „Osud je proti nám! Bože, buď milostivý nášmu mestu!“ Vo chvíli všeobecnej hrôzy odrazu len blysne Urbanovi hlavou - dunajský orol! Oslnený tou myšlienkou skloní rybár koleno, vystrie ruky v záplave striekajúcej vody a zvolá mocným hlasom:

„Dobrý duch rieky Dunaja, príď nám na pomoc!“ Jeho slová však zanikli v hurhaji boja a hukote vody. Alebo nie? Akosi čudne zadulo zrazu od Dunaja! Striekajúcu vodu odvialo vetrom ďaleko za skalu, divý nápor zalomcoval bojovými prápormi. Zaknísali sa vojaci, poodfr- kovali im z hlavy ligotavé šišaky. A vtom sa zjavil!

Odkiaľsi z druhého brehu Dunaja mohutný orol letí, ozrutnými krídlami máva a obrovské vlny napred seba ženie. Vlniská ako domy, ako kopce, ako veličizné vrchy. , Privalili sa tie vlny, zázrakom obišli kamenný ostrov s obrancami mesta a oborili sa na nepriateľské rady. Vodou ich zaliali, do svojej hĺbky ich zmietli, všetky ich vo svojej vode pochovali.

Po krátkej chvíli hrôzy nastalo užasnuté ticho... Dunajský orol prinavrátil mestu život. To sa stalo dávno-pradávno, takže sa v pamäti ľudu ani neuchovalo, aký nepriateľ to vtedy ohrozoval mesto. Zachovala sa iba spomienka na strašnú bitku.

Na pamiatku postavili Bratislavčania na tom mieste, kde vtedy vytryskla zo skaly voda, studňu, utešenú fontánu. Majster-umelec spodobil na nej dunajského orla s rozpätými krídlami, aby mesto nikdy nezabudlo na jeho zázračnú .pomoc.

V takejto podobe sa studňa zachovala do dnešných čias. Ibaže miesto, kde kedysi vytryskla, už dávno nie je ostrovom. Dnes je to stred mesta a jedno z jeho najkrajších námestí - Hviezdoslavovo námestie pred budovou Slovenského národného divadla.