O vílach v Studenovodských vodopádoch

V Studenovodských vodopádoch žilo kedysi dávno mnoho zlomyseľných, zlých víl. Kúpali sa v zelených tôňach, jazdili na hrebeňoch vĺn vodopádov až celkom dole do Studenovodského plesa. Studenovodské pleso bolo kedysi dávno najväčšie pleso vo Vysokých Tatrách. Keď dlho nepršalo a vody v Studenom potoku bolo málo, znel spev víl tichúčko, ale keď prišli prietrže mračien, alebo jarné prívaly, voda sa rozbúrila, rozpenila a to mali víly najradšej, výskali, kričali, smiali sa. Ich hlasy, spev a výskot sa niesli ďaleko do údolia. Akonáhle vkročil do tých miest smrteľník, lákali ho spevom i lichotivým šepotom, aby pristúpil bližšie a nazrel do zelených tôní medzi kamene. Beda však bola tomu, kto im nevedel odolať. Strhli ho do náručia, svoje dlhé vlasy mu ovinuli okolo tváre i rúk a už s ním jazdili zelenými zákrutami vodopádov. Keď sily nešťastníkovi ochabli, bez milosti ho utopili. Zlé víly nakoniec predsa len stihol trest. Jedného dňa sa prihnala strašná búrka, akoby sa nad horami otvorila obloha. Oblohu križovali blesky a zem bičoval dážď. Studený potok sa premenil v dravú rieku. Prudká voda rútiaca sa cez skaliská, strhla so sebou víly a odniesla ich dole do plesa. Príval vody však prelomil hrádzu, voda sa rozliala a odniesla všetkých obyvateľov vodopádov tak ďaleko, že sa už nikdy nemohli vrátiť. Z veľkého plesa zostala len mokrá lúka. Volá sa Christlová.