Zrodenie Michaloviec

Nie každému voňalo kresťanstvo. Nie každý ho chcel prijať, uznať, uveriť mu. A čím ďalej sídlili slovanské kmene od veľkomoravského Velehradu, tým menej sa zaujímali o učenie byzantských vyslancov Cyrila a Metóda. Naviac, Slovania mali svoju starú, nespočetným množstvom generácií uznávanú vieru. V panteóne bohov, bohýň, víl, posvätných prameňov, stromov i riek, pre nové učenie nebolo miesto.

Údajne tak i na Zemplíne žil pán Rajnold. Uctieval slovanských bohov, a i keď o kresťanstve počul, nevidel dôvod, prečo by sa mal oň viac zaujímať. Staral sa o svoje statky, uctievanie Perúna, či Vesny, ale to všetko boli len povinnosti. To, čomu venoval svoj čas najradšej, boli poľovačky.

Poľovať zvykol sám, alebo so synom. Raz pri prenasledovaní zveriny sa nechali uniesť loveckou vášňou, nesledovali okolie a zapadli aj s koňom do močiara. Bolo to v rovinnej časti Zemplína, ďalej od vrchov, kam radšej pre nebezpečné nekonečné vresoviská nechodievali. Kôň nedokázal z bariny vytiahnuť nohy, Rajnold so synom Michalom sa báli z konského chrbta zliezť, aby sa neutopili. Volali teda, že či ich niekto začuje. Takto ich zastihla noc. Odrazu sa k ním cez vodu blížil akýsi muž v mníšskom habite a drevákoch. V jednej ruke mal lampáš a v druhej veľký kríž, ktorým sa podopieral. Tým krížom tiež skúšal, či je pevné dno a dá sa kráčať ďalej. Takto došiel až k Rajnoldovi a Michalovi, ktorým pokynul, aby ho nasledovali. Keď ich vyviedol z močarín, zmizol. Rajnold uveril, že ich prišiel zachrániť samotný učenec Metód, či skôr jeho duch.

Po tomto zážitku vraj dal Rajnold postaviť prvý kláštor na Zemplíne, prizval mníchov a zveril im do výchovy aj svojho syna. Mesto, čo neskôr vyrástlo okolo, dostalo meno Michalovce.