Jánošíkova jaskyňa na Gemeri

Keď ešte nebolo v Gemeri železníc, každý gazda choval niekoľko párov koní, s ktorými chodil na furmanku. Najviac zvážali kujné železo, ktoré si sami vytavili z vyťaženej železnej rudy. Železo potom vozili na dolnú zem, až do Kečkemétu. Raz sa tam vybral s nákladom aj istý gazda menom Galo spolu s niekoľkými kama- rátmi. Na spiatočnej ceste stretli starca, ktorý sa k nim pridružil začujúc ich slovenský rozhovor. Keď sa dozvedel, že sú z Gemera z Genču, spriatelil sa s nimi. „Ste dobrí ľudia“ povedal. „Som už starý, onedlho udrie moja posledná hodina, preto chcem niekomu prezradiť veľké tajomstvo. Počúvajte teda. Som posledný z Jánošíkových dvanástich chlapcov. Moji kamaráti sú už všetci na večnom odpočinku. Ja som sa tu skrýval, lebo ma tu nik nepozná. Pred smr- ťou by som však chcel ešte raz vidieť naše belasé vrchy. Odvezte ma domov, neoľutujete. Ukážem vám Jánošíkovu jaskyňu, v ktorej je ukrytých dvanásť bočiek zlata.“ Furmani sa ho ujali, vzali ho medzi seba a viezli domov. Po ceste však prišlo starcovi zle. Narýchlo zastavili v Putnoku, preniesli ho do hostinca a uložili do postele. Chceli poslať po doktora, ale starec dal všetkých zavolať a slabým hlasom prehovoril: „Nie mi je súdené vidieť ešte raz miesto, kde som sa narodil a vyrástol. Cítim, že čoskoro zomriem, ale predtým sa vám ešte chcem odvďačiť za vašu láskavosť. Dobre počúvajte. Keď prídete domov, postavte sa ráno pred genčiansky kostol a prvý lúč vychádzajúceho slnka vám ukáže skalu, pod ktorou je Jánošíkova jaskyňa. Nájdite ju a poklady z nej si spravodlivo rozdeľte.“ Sotva to dopove- dal, skonal. V Putnoku ho furmani pochovali a pokračovali na ceste domov. Len čo dorazili do Genča, urobili tak, ako im starec poradil. Ráno vyčkali pred kostolom na prvý slnečný lúč a hľadeli, kde sa dotkne skalnej steny. Potom sa tam pustili do hľadania jaskyne. Narazili na akúsi dieru a začali usilovne kopať. Keď sa zvečerilo, priletel ohromný motýľ – smrtihlav a dovtedy do nich dorážal, kým kopanie neskončili. Na druhý deň sedela zas na tom mieste veľká ropucha. To budú naiste strážcovia pokladu, pomysleli si zlatokopi a pochytil ich náramný strach. Radili sa čo ďalej. Všetci sa báli, aby ich nejaké nešťastie nepostihlo, tak kopanie radšej zanechali a živili sa naďalej poctivou prácou. Neskôr sa však našli odvážni ľudia z Bystrého aj z Rekene, ktorí pokračovali v hľadaní pokladu, ale bezvýsledne. Po istom čase pásol na úbočí ovce genčiansky pastier Šuchran. Bol práve začiatok jesene. Deň bol príjemne teplý, lebo letné horúčavy už pominuli a roztrúsené ovečky sa pokojne popásali. Pastier si sadol do tieňa stromov, verný psík si ľahol opodiaľ a sledovali stádo. Tri ovečky sa akosi viac odtiahli od stáda. Boli už takmer pod strmými skalnými stenami, tak sa psíča rozbehlo za nimi. Ovce sprevádzané psím brechotom sa neochotne pripojili k stádu a psík sa vrátil medzi skaly. Keď sa po hodnej chvíli nevracal, vybral sa ho pastier hľadať. Darmo ho však volá, pes ani čo by sa bol pod zem prepadol. Zrazu sa mu zazdalo, že ho počuje brechať. Chodí hore-dole, psa síce počuje, ale nikde nevidí. A brechot akoby mu spod nôh vychádzal. Spomenul si pastier na Jánošíkovu jaskyňu a hneď začal hľadať. Šťastie mu prialo. Objavil vchod do jaskyne a verného psíka vyslobodil. Ale poklad zrejme nenašiel, lebo Genčania, Rekenčania a Bystrančania ho hľadajú hádam dodnes.