Izrin soľný hrad

Dlhé roky putovania, strádania aj utrpení trvali, kým slovanské kmene prišli zo svojej pôvodnej domoviny pod Slanské vrchy, kde sa usadili. Pokojný a takmer nezaľudnený kraj im poskytol všetko potrebné pre život. Ten plynul v dennodenných povinnostiach i radostiach obyvateľov malých osád. Národ nezvyknutý na vojny a boje vyzeral ako ľahká koriť pre kmene, čo napádali pokojných poľnohospodárov a brali ich do otroctva. Keď pod Slanské vrchy vtrhli Avari, ľudia sa neobávali len svoje polia a dobytok, ale tiež i o vlastné životy a životy tých, ktorých mali radi. Reči, ktoré medzi sebou viedli o krutosti útočiacich vojsk, zneli až neuveriteľne. Žiaľ, boli pravdivé. Väčšinou. Ale v tých ťažkých časoch sa medzi ľuďmi povrávalo aj to, že ukrutná avarská pani Izra chodí po kraji a zabíja nevinné deti.....

Izra mala svoje pevnosti, zvané hrinky v Kysaku, Žipove i pod Hradovou, ale ani s jedným z nich nebola spokojná. Túžila po hrade, ktorý by bol priezračný ako krištáľ. Mnohí urputne premýšľali nad jej nezvyčajnou žiadosťou, ale nik nedokázal vymyslieť, z čoho by mal byť Izrin hrad vystavaný.

Jedného dňa však pani Izra uzrela veľké kocky kamennej soli, ktorá sa ťažila na úpätí Slanej a rozhodla sa, že jej hrad musí byť postavený z nich. Ihneď zakázala vyvážať odtiaľ soľ a nikomu sa z nej nesmelo predať ani len zrnko. Aj kupci z ďalekých krajov museli domov odchádzať úplne naprázdno. V kraji sa soľ pomaly míňala, ale namiesto nej sa nová neprivážala. Ľudia preklínali Izru kvôli jej rozmaru, no nezmohli nič. Jej soľný hrad sa staval ďalej. No čo sa cez deň postavilo, to sa zasa v noci zrútilo. Všetci boli zúfalí, pretože ani soli nemali, ani Izrin hrad postaviť nemohli.

Slovania sa však nakoniec dočkali vyslobodenia. Slávny bojovník menom Finčík so svojím vojskom vyhnal Avarov aj z okolia Slanských vrchov. Dostali sa k nemu chýry aj o soľnom hrade avarskej Izry a jej neprávostiach. Rozhodol sa ju odtiaľ vyhnať. Neďaleko hradu si bojovníci rozložili tábor, aby tam prečkali noc. Finčík však netušil, že Izra je mocná čarodejnica a všetkých jeho bojovníkov zakliala. Upadli do tvrdého spánku, z ktorého ich Finčík nedokázal prebudiť. Len on sám zostal bdieť a bezmocne blúdil po tábore.

Napokon sa rozhodol ísť k hradu na vlastnú päsť. Ako sa však k nemu blížil, Izrine čary začali pôsobiť a jemu nohy čoraz viac oťažievali, akoby ich mal z olova. Pred očami sa mu zjavovali drobučké jagavé svetielka. Sprvu si myslel, že sú to mušky svetlonosky, no svetlo sa stále zväčšovalo, až pred sebou uvidel krásnu horskú vílu. Okolo nej poletovali rusalky. Víla mu podala meč so slovami, aby si ho opásal. Len čo to Finčík urobil, zaraz sa mu vrátila všetka sila. Potom mu poradila, aby vyšiel až na samý vrch kopca a tam nájde studničku. Zo studničky nech naberie do helmice vody a poumýva ňou svojich vojakov. Prekvapený Finčík sa víle ani nestačil poďakovať a už sa znova premenila na drobné svetielka a zmizla v diaľke.

Urobil všetko tak, ako mu poradila. No keď došiel do tábora, naskytol sa mu hrozný pohľad. Všetci vojaci ležali pozabíjaní a po ich telách lozilo obrovské množstvo žiab a rakov. Spomenul si však na slová horskej víly a začal vojakov umývať zázračnou vodou zo studničky. A naozaj - len čo umyl tvár prvému, ten sa hneď prebral. Tak Finčík kriesil svoje vojsko, až napokon všetci bojovníci opäť ožili.

Svitol nový deň a vojaci sa chystali na tvrdý boj s Izrou. Tá znova použila svoje zákerné čary a popri ceste, ktorou šli, pričarovala čerstvé bochníky chleba. Hladní vojaci sa vrhli na chlieb, no len čo sa ho dotkli, zostali zmeravene stáť. Keď to Finčík uvidel, vytasil meč a poroztínal pecne napoly. Chlieb sa hneď premenil na okrúhle skaly, ktoré odvtedy ľudia nazývajú bochnice.

Finčíkovo vojsko sa k Izrinmu hradu prebíjalo celé tri dni a tri noci, pretože tá zakliala všetko, čo sa len dalo. No lesné víly a rusalky im pomáhali a ochraňovali ich, a tak sa nakoniec šťastlivo dostali na miesto, odkiaľ bolo vidno hrad. Vtedy však s úžasom uvideli, ako sa do údolia zovšadiaľ valí voda a do Izrinho sídla bijú oslepujúce blesky.

Voda zaliala celé údolie a s ním zmizol aj soľný hrad so svojou ukrutnou paňou. Na tom mieste dnes leží jazero Izra, pomenované po avarskej čarodejnici.

Finčík s vojakmi vyšli až na vrch k studničke so zázračnou vodou, ale aj tá úplne zmizla. Zostal tam len balvan, spod ktorého kedysi vyvierala voda. Na tom mieste dal Finčík postaviť hrad. Jeho ruiny sa dodnes vypínajú na vrchu nad obcou Slanec a pripomínajú zašlé časy.