TITRIS - patrón Vysokých Tatier

Podľa povestí staroslovanský boh Trihlav mal niekoľko synov a dcér. Tí mu každý rok nosili rôzne dary. V pradávnej dobe, keď prichádzal čas priniesť dar, jeho syn Svarog z výšav oblohy opäť hľadal pre svojho otca Trihlava dar - nové blesky a oheň. Zastavil sa nad malou krajinou s vysokými horami v samotnom strede staručkej Európy. Objavil tam krásne ohnivé blesky. Neboli to však len neobyčajné blesky a krajina, čo ho zaujali. V dolinách uvidel i najkrajšie devy Zeme. Dievčinu, ktorá sa Svarogovi najviac zapáčila, volali Belanka. Liečila ľud bylinkami a jej krása i dobrota bola známa široko-ďaleko.

Keď Svarog odovzdával svojmu otcovi tatranské blesky, rozprával mu o Belanke s takým obdivom, že Trihlav sa rozhodol poslať ho za ňou v podobe krásneho mládenca. Už dávno totiž myslel na to, že i tento kraj potrebuje svojho ochrancu z radov bohov a že bez toho, aby ľuďom v nedostupných horách niekto zaobstarával a strážil oheň, ťažko prežijú. Svarog rád prijal otcove rozhodnutie a vydal sa na cestu za Belankou. Zazrel ju, ako sa nesie na bielom tátošovi. S búšiacim srdcom vytiahol z vreca vzácne dary, ktoré so sebou priniesol: bronzové šperky, čaše z brezovej kôry, voňavé masti i zlaté rybky, ktoré vpustil do horských bystrín. Ale aj Belanka bola očarená krásnym mládencom. Oči mala len pre neho a dary si ani nevšimla. Nechala ich ležať na lúke pri potoku, kde môžeme dodnes počas svätojánskej noci nachádzať ich zvyšky. Uchvátila ju láska. Keď sa v tatranských dolinách i na skalných štítoch roztopil sneh, keď lúky rozkvitli pestrými kvetmi, Belanka povila syna. Ešte v tú noc ju znova navštívil i krásny mládenec a povedal jej: "Som Svarog, boh ohňa a bleskov, otec tvojho syna. Daj mu meno Titris! Prídu si po neho tri víly, Rojenice. Oni ho budú vychovávať, ale každú noc, keď nastane šero a ticho, víly prinesú Titrisa, aby si ho nakojila a previla. To sa bude opakovať každú noc do jedného roka synovho života. Titris, keď dospeje, bude chrániť tatranské štíty a dobrý ľud v dolinách." V deň dovŕšenia prvého roka života priniesli Rojenice Titrisa Belanke naposledy.

Titris sa každým novým dňom viacej približoval k cieľu, ktorý mu vytýčil jeho otec Svarog. Nechal sa unášať vetrom nebotyčnými výšinami a nedozernými diaľavami, učil sa rozumieť prírode a jej premenám. Tak ubiehali roky. Titris mocnel a stále lepšie poznával život ľudí. V jeho duši sa rodil mocný cit pre spravodlivosť a vôla pomáhať tým, ktorí sú slabí a ktorých neraz ťaží choroba a krivda. Chýr o dobrote a spravodlivosti Titrisa, ktorý sa v podobe krásneho mládenca nečakane zjavoval obyvateľom v tatranských dolinách, sa rýchlo rozletel po celom kraji. Ľudia mu začali dôverovať a čoraz hustejšie osídlovali vysoké hory, ktoré nazývali po ňom - Titri. Keď do hôr prišiel nevítaný návštevník za zlatom, pokladmi a bohatstvom, zdvihla sa obrovská víchrica, začalo mrznúť a husto snežiť. Návrat z lona hôr nadol bol ťažký a každý si v tej chvíli uvedomil ničotu bohatstva. Titris sa zjavoval vtedy ľuďom aj ako urastený muž, ktorý v ruke držal ohnivé šípy v podobe tatranských bleskov a cez ramená mal prehodenú kožušinu rysa. Dával tak najavo, že nie zlato a drahé kamene, ale táto nádherná krajina bude bohatstvom pracovitého a statočného ľudu, ktorý v nej žije.