KÔŇ SO ZELENOU HRIVOU

Ve'la ramien mal Dunaj a skoro v každom býval nejaký vodník. Tak i v ramene pod devínskym bralom. Tam mal svoje bývanie devínsky vodník.

Devínsky vodník bol ešte mladý, ani nie storočný. Ustavične v ňom žilky hrali, nohy mu jednostaj do tanca poskakovali. Keď si niekedy vo svojom vodnom dome zadupkal a zadubasil, dunajské vlny vedno s ním vírili a sa hojdali, o mohutné devínske bralo plieskali.

Chodil sa on potajomky spoza kríčkov prizerať, ako dievky a mládenci na lúke drobčia, vrtia sa a vykrúcajú. Ej, či by si bol rád s nimi zakrepčil! Lenže toľkí mládenci pokope, to je pre vodníka hotová pohroma, nuž sa radšej zdržal. Ale ráno, keď išli ženy do mesta predávať vajcia a hydinu, vše len voľaktorú schytil a pretancoval s ňou kus cesty. Ak sa jej pritom škoda stala, nezabudol to vynahradiť - toliar na dlaň za rozbité vajcia. Nestala sa im teda nijaká krivda ani ublíženie, ale devínski chlapi to aj tak nevedeli strpieť. Vodníčisko akýsi ukvapkaný, a ide sa ti s ich ženami vykrúcať! Dohovorili sa, že ho vystriehnu, chytia a zmlátia. A tak raz, práve keď sa vodník s jednou ženičkou po ceste zvŕtal, odrazu len hvizd! A to si už chlapi dávali znamenie. Blysol vodník okom v tú stranu, kade Dunaj tečie, lenže tí sa práve odtiaľ v hustom rade blížili a obkolesovali ho. Dal sa vodník do behu, kade mohol, a to veru bolo čoraz ďalej od rieky. Lebo tých, čo za ním bežali, ustavične pribúdalo. „Vodník! Chytajte ho!“ kričali a na tie slová sa k nim pridávali ďalší a ďalší.

Videl vodník, že je už načisto zle. Zastal, potriasol hlavou - a v tej chvíli bol z neho kôň so zelenou hrivou. Čože je už takému bežať a ujsť hoci aj celému zástupu prenasledovateľov!

Dostal sa milý kôň až do uličiek bratislavského Podhradia. „Pozrite, kôň so zelenou hrivou!“ kričali ľudia. ”to je vodník! Chytajte ho!“ kričali druhí. Po tej zelenej hrive ho poznali.

Pustili sa Podhradčania chytať koňa-vodníka, ale kdeže! Zakaždým sa im priam pomedzi ruky prešmykol. A tu jednému z nich, krčmárovi prebitému, zíde čosi na um: „Pretiahnite cez ulicu reťaze!“

Zareťazili ulicu na jednom i druhom konci, a tak milého koňa chytili. Ej, či len bol pekný, keď sa tak vypínal! Hnedý a ligotavý, ani čo by sa bol v mesačnom svetle vykúpal. A dlhá zelená hriva len tak rozvievala okolo neho! „Čo s ním teraz?“ vravia si ľudia. „Akože skántriť takú krásu?“

„Ešte vraj skántriť!“ vykríkol krčmár, ktorý vymyslel tie reťaze. „Ja si koňa odvediem.“ A už ho aj držal na ohlávke. „A sa nebojíš? Veď je to vodník, nečistá sila!“ vravia tí druhí trošku s obdivom a trošku aj so závisťou. „Viem ja, ako ho skrotiť.“

Slúžil kôň so zelenou hrivou u krčmára. Mocný bol na počudovanie, samojediný utiahol vozisko naložené plnými sudmi. Gazda ho síce riadne obročil, no k vode nikdy nepripustil: ani k jarčeku, ani k studničke, ba ani len k mláke. A nikdy ho ani z vedra nenapojil. A tak kôň chradol a chudol, oči mal čoraz smutnejšie, len-len zaplakať.

Krčmárov paholok Matúš sa už nemohol dívať na to trápenie. A tak raz večer, keď napájal ostatné kone, potisol putňu s vodou aj tomu so zelenou hrivou, hoci to mal prísne zakázané.

Napil sa kôň do chuti, potriasol hlavou - a v tej chvíli stál na jeho mieste vodník.

„Ďakujem ti, Matúško, že si mi zachránil život,“ povedal mu. „Nikdy ti to nezabudnem.“ Siahol do vrecka, vytiahol tri dukáty a vraví: „Postav si mlyn na devínskom ramene.“

Vrátil sa vodník do svojho vodného domova a mládenec Matúš odišiel od krčmára. Postavil si mlyn na devínskom ramene Dunaja, len taký malý neveľký. Jáj, lenže to bol mlyn, čo mlel aj vtedy, keď iné mlyny nemohli; vo dne aj v noci, v lete aj v zime, za dažďa aj za sucha. Chýrnym a bohatým mlynárom sa stal ten mládenec dobrého srdca. A krčmár sa raz pred vlastným domom potkol o kameň, ktorý len akomak zo zeme trčal. Potkol sa, padol tvárou do mláky a utopil sa v nej, hoci tam bolo len na tri prsty vody.